Možno občas pôsobím ako negativistický skeptik, čo väčšinou píše o sebe, ale myslím, že toto je tak trocha o nás všetkých. O tom, akí sme. Akí sú tí okolo nás. A bohužiaľ, niekedy aj my sami.
Poznáte, to – ten moment, keď stretnete človeka, ktorý si je sebou taký istý, že vedľa neho pôsobíte ako neschopný idiot. A pýtate sa – ako je možné, že tento tu/táto tu, si tak verí? Čo ho doma kŕmili sebavedomou kašou? Dnes si totiž každý myslí, že je najlepší, že všetko vie najlepšie, že nikto okrem neho s rovnakým stupňom dokonalosti na svete nežije. Máme dokonalé životy, instalife, followeri nás milujú a sme proste úžasní. Máme pocit, že nad nás niet. Sme Egomaniaci. Čo sa však stane, ak si toto začne myslieť stále viac a viac ľudí?
Kvôli koľkým urazeným, ohrdnutým a nedotklivým ľuďom sme už prišli o toľko dobrých myšlienok, vecí, ktoré mohli pomôcť? O snahu budovať, robiť tento svet lepším? Len preto, lebo toľko „dokonalých ľudí“ nedokázalo žiť vedľa seba. Ale, zrejme je to naša typická slovenská vlastnosť – ja viem všetko najlepšie a ja chcem byť všade. A podľa možnosti prvý. A ak nie, tak nuž, smola. Odídem urazene preč. Nebudem tu strácať čas, som predsa výnimočný! (Hej, rovnako ako aj 7 miliárd ľudí na tejto planéte). Závidíme si, nedoprajeme, ohovoríme, intrigujeme, lebo veď my sme lepší! A ak vie niekto niečo lepšie, to je už hotová katastrofa! Kritika, všade kam sa pohneme. Karel Čapek raz napísal: „Kritizovať – to znamená usvedčiť autora, že veci nerobí tak, ako by som ich robil ja, ak by som ich vedel robiť.“
Ako keby sme sa nedokázali povzniesť nad to, že nie vždy môžeme dobehnúť prvý, že to nebudeme my, kto prvý vykríkne odpoveď. Že skrátka, nemôžeme byť všetci riaditeľmi zemegule...
Ale, čo je zarážajúcejšie, týmto pocitom trpia zväčša ľudia, ktorí nemajú ani len najmenšie schopnosti či právo sa správať ako Boh. Ako majster sveta. Smutnejšie však je, že množstvo skvelých vecí, tých ktoré by mohli vzniknúť a urobiť náš svet lepším miestom, ktoré by mali osoh, podporili, pomohli...jednoducho nevznikne. Minca však má dve strany. A každá diagnóza má viacero podôb. Ako vo svete plnom „perfektných ľudí“ vôbec môže niekto žiť? A tak sa stáva, že mnoho tých, ktorí majú na to byť tými najlepšími, je skrátka zdeptaných sebavedomými jedincami.
V nás samotných sa občas skrýva oveľa viac, ako si myslíme, či ako sme si ochotní priznať...lebo niekedy to nie je o tom, že na niečo skutočne nemáme, že niečo nedokážeme urobiť. Ako by sme však mohli preraziť vo svete plnom egomaniakov? Ako by sme si však občas sami pred sebou báli priznať, že sme v niečom dobrí, lepší, že na niečo skrátka sakra máme! Dnes sa už dokonca bojíme povedať, že sme uspeli, aby nás tí naokolo neodsúdili a nenazvali namyslenými idiotmi bez záujmu o svet, aby sme neboli označovaní za takých a hentakých. A prídu časy, kedy aj tí, od ktorých by sme to nečakali, budú pozerať na nás cez prsty, lebo niečo skutočne dokážeme. Lebo nečakáme na zázrak, nesedíme doma, lebo nemárnime svoj život...
Tak, sem sme sa dostali. Do bodu, kedy egomaniaci „žerú“ skutočných ľudí, ktorí sú skrátka naozaj fajn. Dobrí. Úspešní. Lepší...v niečom. Nuž, takí sme my ľudia – radšej budeme ticho sedieť a tvrdiť sami sebe, že nič nevieme, len aby sme niekoho neurazili, aby sme sa niekoho nedotkli. Bojíme sa. Takí sme – najviac nás bolí strach. Strach priznať si, že nie sme dokonalí. Nevieme všetko, nie sme neomylní. To ale nevylučuje, že sme v niečom fakt dobrí. Je dôležité nájsť to a držať sa toho, poznať svoju cenu.
Pretože nie každý vták s krídlami, môže vyletieť do rovnakých výšin ;) Ale, to je v poriadku.